23/08/2026
Krásne nedeľné ráno z prechádzky s Ribišškou, včera som sa bola rozlúčiť s jednou z mojich košikárskych žiačok. Mala len 28 rokov. Na pohrebe spomínali, ako ešte nedávno bola na výstave, kde ľudia obdivovali jej košíky a ako veľmi milovala pletenie. Je mi z toho smutno a ešte stále to v sebe nosím. Pri telefonátoch s vami mi častokrát spomínate: "Môj otec plietol... Mám od neho košík už 30 rokov. Už ani jej otec tu nie je, ale ten košík im ho stále pripomína.
Uvedomovala som si a teraz to viem ešte viac, akú obrovskú silu majú ručné práce. Veci, čo vyrobíme vlastnými rukami, nás prežijú. Zostáva v nich náš čas, naša pozornosť a naša láska pre ďalšie generácie.
Kajkina maminka, jej sestra s manželom, ich deti, jej oco, staré mamy, sesternice, bratranci aj mnohí ďalší, ktorí od nej tie košíky majú, budú v každom košíku, ktorý upletala, vidieť práve ju. Jej ruky, jej trpezlivosť, jej lásku, čo do toho vkladala.
Želám vám pokojnú nedeľu. Spomeňte si dnes na svojich blízkych, ktorí tu ešte sú a aj na tých, na ktorých s láskou spomínate a na krásne remeslá, čo po sebe zanechali.
Majte sa krásne... a do pletenia.
