09/06/2026
Okamih, keď si poviete, že toto by ste od seba nečakali
__________
Recenziu na novú knihu Dominiky Moravčíkovej v Denníku N napísal Ján Púček
__________
Dominika Moravčíková v novej knihe píše o situáciách, keď sme konečne schopní prebrať za seba zodpovednosť.
___________
„Ľudia v autách konajú monotónny pohyb k verejne známym nedôstojným cieľom svojho sebectva, izolovaní v kabínach, odcudzení, nevšímaví a ľahostajní k sebe navzájom, rútia sa k svojim nízkym túžbam, havarujú za ľahostajnosti ostatných, v autách, ktorých značky sú pokrytecké.“
Takto s metaforou automobilu ako životného priestoru pracovali Osamelí bežci vo svojom legendárnom manifeste Návrat anjelov z roku 1964. Ako protipól tohto masového presúvania ponúkajú bežca, ktorý tiesnený v kolónach áut „dosiahol svoj cieľ – zmysel pohybu“.
Text o knihe Dominiky Moravčíkovej Moment sily (KK Bagala, 2026) nezačínam týmto citátom náhodou. V jej štyroch nových rozsiahlejších prózach hrajú automobily dôležitú úlohu. Sú miestami iniciácie, záchrannými prostriedkami, dokonca až kultovými predmetmi. A tak autorka túto osamelobežeckú metaforu spred viac ako polstoročia nevdojak privoláva späť.
Moravčíková sa v knihe Moment sily dotýka miest, kde sa naše životy dokážu prevrátiť naruby a zároveň sa ubrať nečakaným smerom. Sú to chvíle, keď sa obnažujeme natoľko, že svetu na krátku chvíľu vystavíme rubovú stranu svojej pokožky, svoje sliznice, svoje orgány. Keď sa zdá, že sme veľmi zraniteľní, že ďalej sa nedá. A práve vtedy príde chvíľa, keď sa v tele i v mysli skoncentruje najväčšia možná sila. A tá pohne pokojne aj horou.
Pradivo z náznakov
Výskumy z oblasti športovej fyziológie potvrdzujú, že keď človek nevládze, v skutočnosti má ešte zhruba 30 percent energie. Mozog však túto informáciu odfiltruje, aby človeku ponechal určitú bezpečnú rezervu. Tento princíp nemusíme aplikovať len na športujúcich ľudí, pokojne ho môžeme preniesť aj do bežných životných situácií. Keď nám mozog našepkáva, že s niečím nevie pohnúť, niečo nedokáže zmeniť, tiež nám necháva utajenú rezervu, aby sme sa v prípade potreby mali o čo oprieť.
A možno práve vo chvíli, keď túto hranicu prekročíme, keď nájdeme energiu, o ktorej sme netušili, prichádza ten moment sily, výbuch, chvíľa, v ktorej sa náhle všetko zmení. Zväčša je to okamih, ktorý nás samých prekvapí. Keď si povieme, že toto sme od seba nečakali.
Okolo podobných situácií sa odvíjajú všetky štyri prozaické texty z knihy Moment sily. Či už je to dcéra, ktorá sa rozhodne opustiť nezdravé spolužitie s matkou, žena, ktorá uverí svojej intuícii a nadránom opustí prázdnu horskú chatu, alebo ďalšia žena, ktorá sa hádam prvý raz vo svojom živote na krátky okamih odstrihne od vlastných zažitých predstáv a zvyklostí, aby sa bez strachu pozrela do budúcnosti. Všetko sú to okamihy, v ktorých bolo potrebné zájsť nad rámec možností, ďaleko za hranice síl.
Po vrúcne prijatých debutoch, básnických Deťoch Hamelnu a prozaickom Dome pre jeleňa, vzbudzuje nová kniha Dominiky Moravčíkovej prirodzenú zvedavosť i očakávania. Tón jej hlasu a jej autorská dikcia sú totiž v slovenskej literatúre ojedinelé a nezameniteľné.
Na rozdiel od prvej poviedkovej zbierky, v ktorej Moravčíková koketovala s magickými svetmi a priesakmi starých mýtov do súčasných situácií, Moment silyje omnoho civilnejšia a urbánnejšia kniha. Prirodzene však nadväzuje na to, čo bolo v jej debute najsilnejšie: s chladným odstupom sleduje životy svojich postáv a ich príbehy nám podsúva vo viacerých vrstvách, pričom to najpodstatnejšie sa deje kdesi mimo, v neviditeľných rovinách. Moravčíkovej texty sú utkané z jemného pradiva ľudských vzťahov, z nevypovedaných viet, z náznakov. A ich skutočná sila spočíva v tom, ako ich čitateľ skonfrontuje sám so sebou a v sebe.
Cesty a závislosti
Afinitu k autám potvrdzujú aj názvy jednotlivých textov. Dve zo štyroch poviedok, ktoré knihu rámcujú, sú priamo pomenované po konkrétnom type automobilu – prvá nesie názov Ford Focus 1999 a druhá Škoda 1000 MB.
Dominika Moravčíková však neskúma ich kvality ani jazdné vlastnosti. Auto je tu metaforou podobne ako v citovanom manifeste Osamelých bežcov. Je to prostriedok, ktorý nás izoluje od sveta a umožňuje nám odísť alebo utiecť. Je to strecha nad hlavou, malý pojazdný domov. Je to úkryt pred svetom – a zároveň celý svet.
Poviedka Ford Focus 1999 je vrstevnatá alegória, v ktorej autorka vytvára alternatívnu realitu a svojou podstatou sa asi najviac približuje textom z debutovej zbierky Dom pre jeleňa.
Text je napísaný formou listu, ktorý adresuje mladá matka svojmu potomkovi. A práve o tieto väzby tu ide najväčšmi. O vzťahy medzigeneračné, teda matky s dcérou, ale aj obgeneračné, keď hlavná hrdinka podnikne pokus o zblíženie so starými rodičmi z otcovej strany napriek tomu, že otec o ňu nikdy nejavil záujem.
Rozprávačka spomína na svoje rané detstvo, ktoré trávila v podnájmoch a úbohých bytoch ďaleko za hranou toho, čo by sociálka akceptovala hoci len s prižmúrením oka. Spolu matkou prežila detstvo na ceste, v neustálom pohybe, čo napokon vyvrcholilo tým, že auto sa pre obe ženy stalo pojazdným domovom. O čosi neskôr sa navyše zaangažujú v autovej cirkvi, čo je organizácia združujúca ľudí, pre ktorých je automobil nielen statusovým symbolom, ale doslova aj božstvom.
V autovej cirkvi si matka s dcérou nájdu aj novú formu obživy – stanú sa dílerkami energetického nápoja Electric Moon, ktorého účinky nie sú len povzbudivé, ale aj euforické, pričom jeho užívanie, prirodzene, vyvoláva závislosť.
Okolo nápoja Moravčíková rozkrúca etudu, v ktorej sa pohráva s opisom ďalekosiahleho vplyvu nápoja na celú spoločnosť a jej postupný rozklad. Ľahko si tu za nápoj môžeme dosadiť ľubovoľný prostriedok – od alkoholu až po sociálne siete, výsledok by nebol až taký odlišný: „V uliciach miest a na staniciach sa začali objavovať nové typy sociek a bezdomovcov, ktorým sa hovorilo ,zelení‘ alebo ,na električáku‘. Chvejúce sa postavy v stavoch bdelého snívania prednášali nekonzistentné básnické slamy, prorokovali o budúcnosti sveta, alebo len tak hulákali a pľuli na zem, prípadne mlčky tancovali.“
Tinder a trauma
Druhá poviedka s názvom Lesy a svietidlá je o čosi komornejšia. Vstupujeme v nej do takmer mitanovskej situácie, keď sa mladá žena Mara vezie v aute z hlavného mesta do Tatier, aby strávila vianočné sviatky so svojimi príbuznými.
Sila tohto textu spočíva v minucióznej práci autorky s prežívaním jej hrdinky, ktorá v zdanlivo banálnej situácii obnažuje svoje prežívanie až na kosť.
Bývalá lyžiarka, dnes zamestnankyňa v obchode so svietidlami, si na cestu domov zvolila trasu cez Čertovicu. A je to paradoxné, pretože „Mara nenávidí les“. Cíti, že porast stromov v nej prebúdza akúsi dávnu traumu, ktorej nie celkom rozumie, napriek tomu sa však vyberá cez nízkotatranský priesmyk, ktorý je lesom úplne obkľúčený.
Cestou domov ju doženie pokročilý večerný čas, ale aj náhly príchod periódy, ktorá ju najmä v prvých chvíľach dokáže úplne vyradiť z činnosti. A aby toho nebolo málo, na územie Slovenska sa rúti silná víchrica, počas ktorej sa počíta aj s padajúcimi stromami. Mara akoby sa rútila hlavou proti čiernemu múru.
V tejto situácii nachádza jediné východisko – zdriemnuť si na odpočívadle a potom pokračovať ďalej. Na pokraji spánku ju však prekvapí muž z neďalekej horskej chaty, ktorá slúži ako penzión a v predvianočnom čase je celkom prázdna. Agresívnym nátlakom maskovaným prehnanou starostlivosťou a úslužnosťou Maru presvedčí, aby prenocovala v chate (neskôr sa ukáže, že išiel na istotu, pretože si ju v okolí chaty našiel vďaka aplikácii Tinder). A hoci Mara vnútorne nesúhlasí, napokon sa dá presvedčiť – vidina sprchy a teplej postele je mocnejšia ako strach.
Nevieme, či by došlo k násiliu alebo by Mara v chate absolvovala pokojnú noc, po nej príjemné raňajky a napokon by sa bezpečne vydala na cestu, podstatné je, že ju premohol nepokoj a nečakaný moment sily jej pomohol oslobodiť sa zo situácie, v ktorej sa vlastne ani nechcela ocitnúť.
Tretia poviedka Zlé veci sa odohráva v malom meste Žihľavné. Hlavnou hrdinkou je mladá tatérka, absolventka umeleckého smeru, ktorá teraz realizuje svoje umenie na pokožkách cudzích ľudí. Jej dni napĺňa relatívna monotónnosť: po práci zájde za šéfom do neďalekej krčmy, prípadne vyzdvihne jeho dcérku z krúžku; večer sa vracia domov na sídlisko Obrancov mieru, kde žije so svojím zomierajúcim otcom; piatky trávi v miestnom hudobnom klube a po nociach potom tetuje populárnym vystupujúcim pamätné tetovania, za ktoré idú peniaze mimo kasy do jej vrecka.
Zdalo by sa, že čosi sa pohne, keď sa do mesta vráti jej bývalý partner. Ten mal prednedávnom autonehodu, pri ktorej zahynul jeho blízky priateľ. Ale nič sa nepohne. Nič nikam nesmeruje. A o to ide – nájsť svoj „moment sily“, ktorý človeka vytrhne z absolútnej nehybnosti, je možno ešte náročnejšie, ako keď reaguje v hraničnej situácii.
Na ceste do budúcnosti
„Pohyb je dôležitejší než domov,“ zapisuje si do diára Daniela, hlavná hrdinka štvrtého textu s názvom Škoda 1000 MB. Napriek tomu je však zrejmé, že uviazla hlboko v minulosti.
Počas silvestrovského dňa prichádza Daniela na čele rozvetvenej rodiny Bledotylovcov do dediny Klžanica, aby spoločne privítali nový rok. V Klžanici má ich rod hlboko zapustené korene, veľa sa však zmenilo – časť Ovčiarky, kde stával dom ich starého otca ňaňa Bledotyla, bola zrovnaná so zemou a na jej mieste vyrástol diaľničný most, ktorý bude onedlho odovzdaný do prevádzky.
Víkendový dom v Klžanici sa postupne zaplní Bledotylovcami, ktorí sa v takomto hojnom množstve hádam ešte nikdy nestretli. V Daniele to vyvoláva patričnú hrdosť, ale aj stres. Je totiž motorom i hlavou celej širokej rodiny, je doslova matrónou. Má najviac spomienok na starých rodičov, najväčší poriadok v rodokmeni a najspoľahlivejšie sa orientuje v jeho početných vetvách. Daniela potrebuje poriadok a súvislosti. A práve túto potrebu jej saturuje genealógia. Veci v rodokmeni sú jasné a nemenné, súvisia spolu a ľudia sú si v ňom blízki.
Lenže rodokmeň je v skutočnosti mŕtva vec a väzby medzi polozabudnutými ľuďmi z minulosti nemôžu nahradiť skutočné ľudské vzťahy. Sama pritom dobre vie, že za mnohými menami sa ukrývajú ťaživé spomienky. Najmä babku, u ktorej deti trávievali prázdniny, si pamätá ako hrubú a krutú osobu, ktorá na deti veľmi nedbala. Azda najsilnejší vplyv na nej zanechal okamih prvej menštruácie, ktorá ju zastihla vo vraku starej embéčky na dedovom dvore. Vo chvíli, keď zo všetkého najviac potrebovala pochopenie a láskavosť, dostalo sa jej len babkinej hrubosti.
Danielin strach zo zmeny a možno aj z prázdnoty je omnoho väčší než túžba striasť zo seba rodinné nánosy, ktoré ju tlačia k zemi. Tradícia je tradícia. Musí sa dodržiavať. A tak ako po minulé roky ani tento Silvester sa nemôže zaobísť bez jej slávneho bielkového koláča.
Keď sa však v závere prechádza po dokončenom, avšak ešte neotvorenom diaľničnom moste, zdá sa, že je konečne ochotná prijať plynutie času. Kdesi pod pylónmi tejto stavby sa krčia základy starých domov a zabudnuté fľaše pálenky, ktoré sa tradične zakopávali do záhrad. Daniela je však prvý raz vysoko nad tým a pred ňou je cesta. Nepekná, anonymná. Ale prijíma ju. Ako nevyhnutnú budúcnosť.
Hlavné hrdinky všetkých štyroch próz Dominiky Moravčíkovej najsilnejšie spája to, že len zriedka alebo vôbec tu nie sú samy pre seba. Akoby vždy bolo čosi vážnejšie, čosi dôležitejšie. Niečie tetovanie, niečí koláč, niečie povinnosti, niečie túžby. Moment sily je vlastne tá chvíľa, keď sú tu, hoci len na krátky okamih, iba samy pre seba, keď vytrhnú svoje životy z cudzích rúk a konečne za seba preberú zodpovednosť.
__________
Denník N, 2.6.2026
https://dennikn.sk/5360210/okamih-ked-si-poviete-ze-toto-by-ste-od-seba-necakali
__________
E-shop: www.kkbagala.sk
