12/10/2026
POŽEHNANIE, O KTORÉ DNEŠNÝ SVET NESTOJÍ
V kamenných predajniach veľkých slovenských kníhkupectiev by ste tú knihu hľadali márne. Ak by ste sa v obchode obrátili s touto požiadavkou na mierne ctižiadostivú zamestnankyňu knižnej siete, pravdepodobne by ste ju tým profesionálne zneistili, pretože by netušila o čom hovoríte. Svoju pochybnosť by však hravo vyriešila tak, ako sa pochybnosti v 21.storočí riešia. Obrátila by sa smerom k počítaču. Až tam, povzbudená databázou, by opäť nadobudla svoj vnútorný pokoj i pocit kompetentnosti. Pretože rovnako ako ona, ani databáza dostupných titulov siete veľkých slovenských kníhkupectiev netuší, po kom to Vy vlastne pátrate.
Jeden by povedal, že Hamsun a jeho dielo „Požehnanie zeme“ už v dnešnom modernom svete nemá miesto. Druhý, že to je na tom dnešnom modernom svete vidno.
Našťastie sú tu pre hľadajúcich ešte stále aj svety iné, staré, paralelné. Alebo aspoň ich relikvie. Nenápadne roztrúsené kade tade po mestách a mestečkách. Je ich síce z roka na rok menej, ale stále sú. Antikvariáty. Odolávajú módnym vlnám, spoliehajú sa na vkus, ktorý poráža čas, poskytujú útočisko (aj) tým správnym knihám. A tým správnym ľuďom. Ak niektorý z nich objavíte, smelo vstúpte. A práve tam nájdete v ponuke aj jedného z najväčších nórskych spisovateľov pre svet (a zároveň najambivalentnejšieho spisovateľa pre samotných Nórov) Knuta Hamsuna, ktorý za toto „monumentálne dielo“ (citát Švédskej akadémie), vydanom pod názvom Markens gröde, získal v roku 1920 Nobelovu cenu. Teda v časoch, keď ešte prestíž Nobelových cien každým rokom rástla, a nie sa strácala. Možno preto, že verejne a nahlas oceňovala práve diela ako to Hamsunove. Nech akokoľvek, po sto rokoch od udelenia ceny nájdete aspoň jedno z dvoch existujúcich slovenských vydaní už len v dobrom antikvariáte. Prvé vyšlo z roku 1942 v preklade K. Rypáčka, druhé (posledné), s mierne upraveným pôvodným prekladom H. Dobiášovou, v roku 1976 v Slovenskom spisovateľovi. No a odvtedy je už polstoročie okolo Požehnania zeme ticho.
A ticho tvorí aj jeden z pilierov na ktorom stojí atmosféra samotného diela. Priama reč stráca na význame, komunikácia medzi postavami prebieha najmä na úrovni činov, náznakov, zdieľaní. Vďaka autorovmu osobitému literárnemu štýlu je dielo napriek zdanlivo monotónnemu deju, prekvapujúco dynamické. Sujet románu je pritom jednoduchý, Izák kráča neprebádanou pustatinou, hľadá, až nájde miesto, ktoré je mu „po vôľi“ a usadí sa tam. Nasleduje práca, mnoho práce, ktorá postupne pretvára zdanlivo pre človeka nehostinné prostredie na fungujúcu, spolupracujúcu a teda požehnanú zem. Spolu so statkom sa rozrastá aj sujet, v začiatkoch žena, zblúdilí okoloidúci, neskôr deti, z ktorých jedno ostáva verné Izákovmu svetu, druhé sa vracia do civilizácie. Na kontraste medzi ich osudmi a spôsobom prežívania podtrhuje Hamsun svoj svetonázor. Ak by ste si ho predsa len nedokázali prečítať sami, autor Vám pomôže skrz postavu notára Geisslera.
Nie je to „len“ oslava (nórskej) prírody a nie je to „len“ oslava húževnatosti práce človeka. Nie je v tom ani panteizmus, hoci na prvú to na mnohých tak pôsobí. Okrem Matky Zeme (inak Česi vydali dielo práve pod týmto názvom) je v celom diele, hoci nenápadne, ale vždy, prítomný aj Boh Otec. A tak si zrazu uvedomíte, že čítate autorove zhmotnenie Genesisu 3-19, avšak vnímaného nie ako trest, ale ako odmena. Či skôr, ako jediného možného spôsobu návratu, opätovného napojenia sa na Zdroj, ktorý sa síce vyslovil, ale nezanevrel a dvere nechal pootvorené. A tým vlastne dáva šancu už i tu a teraz. Symboliku nájde čitateľ hneď na prvej strane románu, nevie odkiaľ sa Izák vzal, autor to v celom texte ani len nenaznačí, nevie sa, kde a čo robil hodinu pred tým ako kráčal pustatinou, čitateľ nastúpi už do deja. Tak, ako človek nastupuje do života. Nepamätáme si svoj začiatok, ani čo mu prechádzalo, len sme sa zrazu ocitli pri mohutnej rieke, ktorá sa nedá zastaviť, plynie vo večnosti, vždy plynula a vždy bude plynúť a človek je len na okamih súčasťou niečoho tak monumentálneho ako je jej tok, ako je svet, pôvodný starý svet so všetkými prírodnými zákonmi a zákonitosťami, so spravodlivosťou a cyklami, s mágiou kolobehu života a jeho nevysvetliteľnou mystikou. Nemusíme mu rozumieť, musíme však s ním spolupracovať, v plnom význame a doslova: „spolu pracovať“, práve k tomu nás Hamsun svojim dielom nabáda, to po nás chce a za to nám ukazuje odmenu, ak to v pokore dokážeme: Izákove oči, schopné vidieť, porozumieť a teda naplno precítiť vlastné pevné miesto vo všehomíre. A tým dať sebe to, čo nám tak chýba: Zmysel. Mystiku a symboliku bytia - hlavné Hamsunove dary – Vám v diele autor neopisuje, nevysvetľuje, nepomenuváva, neškatuľkuje, autor dokáže pre Vás ako čitateľa urobiť čosi omnoho viac, on Vám ich dokáže ukázať.
Avšak to, či ich ste schopní ešte vidieť, už záleží len na Vás.
Akosi neprekvapuje, že dnešný svet vydavateľov (a ich majiteľov), nie náhodou plný falošnej ezoteriky a pseudomotivačnej manipulatívnej literatúry, o Hamsuna už dávno nestojí. A nie, nemôže za to jeho kontroverzný postoj na sklonku života. Za to ho už súdil a odsúdil jeho vlastný národ. Môže za to skôr podozrenie, že ak mocní tohto sveta niečo naozaj nechcú, tak je to práve to, aby bezmenný jedinec skutočne dokázal stáť vo svojej slobode, v súvzťažnosti s vyšším princípom, nohami pevne na zemi. A najmä, najmä, aby vedel prečo.
